Koľko kníh vedie ku zrodu knihomoľa?

Poznáte ten typ človeka: keď sa dostane do nákupného centra, aby si kúpil nové topánky, zakrátko skončí pri ostrovčekoch kníhkupectva; keď odchádza z domu, obyčajne má v batohu pribalenú knihu – keby niekde musel čakať alebo bola nuda; náhodne objavený antikvariát je zastávkou na minimálne polhodinu... Alebo tie znaky, ktoré sú menej zjavné, ale všímavému oku neuniknú: pri otváraní novej knihy vdýchne jej vôňu; premýšľa nad postavami z kníh ako o svojich známych; alebo po jej dočítaní knihu objíme... Áno, knihomoľ je zvláštny druh živočícha, homo sapiens librarius, ktorý má pomerne častý výskyt, hlavne v okolí zákutí, kde sa nachádza jeho potrava – hrubšie či tenšie pláty rôznych typov a farieb potlačeného papiera – knihy.

Aby sme to však zobrali od začiatku – knihomoľ sa nerodí, knihomoľom sa človek stáva. Ale koľko kníh musí človek prečítať, aby sa stal knihomoľom? Aký typ kníh vedie ku vzniku tejto zvláštnej odrody človeka?

Pri hľadaní nejakého výskumu na tému vzniku knihomoľa som objavil zopár zaujímavých myšlienok.

Keď som zbadal „Pravidlo troch kníh“ , už sa zdalo, že som na stope. Hovorí však o tom, že keď prečítaš tri knihy o nejakej téme, v porovnaní s 99% populácie budeš expert. Nepotrebuješ titul či drahé certifikáty (ktorými v danej oblasti pravdepodobne disponuje to zvyšné 1% populácie). Áno, oproti ľuďom, ktorí problematike nerozumejú, budeš mať navrch. Ale... tie tri knihy musia byť doporučené skúseným odborníkom, treba k tomu sledovať odborné články, rozhovory a blogy, hľadať príbehy iných ľudí podobného zamerania a tiež poznať tipy a triky z praxe. Oslobodzujúci prvok tejto myšlienky však je, že sa netreba báť zahryznúť do nejakej témy, nečakať na povolenie, ale skúšať, skúšať, skúšať.

To však neodpovedá ani na jednu položenú otázku, tak sa pohneme ďalej. Pozorovaním samotného čitateľa sa toho moc nedozvieme, keďže navonok je nenápadný a namiesto smartfónu drží v rukách knihu.

Pravdupovediac, množstvo kníh, čo človek stretne, je absolútne nemožné zrátať. Niektoré len prelistuje, do iných sa začíta len na chvíľu, v ďalších si pozrie pútavé ilustrácie... Stretnúť tú jednu, ktoré ťa vtiahne a už nepustí, to je však iná vec. Veď sa aj hovorí, „tá kniha ma chytila“. To tá kniha si uloví svojho čitateľa. A voči tomuto sme bezmocní. Písmená, slová a vety prechádzajú do našich „malých sivých buniek“, vznikajú v nich obrazy, priestory, svetlá a tiene, postavy, tváre, potom príbehy a emócie, až sa v nás zapíšu neopakovateľným spôsobom. Veru, neopakovateľným, čo z toho momentu robí jedinečnú chvíľu, pretože keď sa vrátite k tomu príbehu o rok či desať, obrazy už sú iné. Čítanie totiž nie je len o texte, ale je z veľkej časti o našej predstavivosti. A tá sa časom premieňa.

Áno, to je odpoveď na moju otázku. Ku zrodu knihomoľa stačí jediná kniha. Tá jedna kniha, vďaka ktorej objavím útulné miesto, stretnem nezabudnuteľné postavy a spoznám, že odteraz chcem hľadať ďalej. A nachádzať radosť. Objavovať poklady.

Už začína byť jasné, že žáner kníh je rôzny, detektívka, romanca, thriller, kovbojky... Je to však o príbehu. Nepoznám človeka, ktorý sa stal vášnivým čitateľom po tom, čo sa zahĺbil do knihy o zelených smooties. Ale poznám človeka, ktorému rozdúchal lásku ku knihám jeden z príbehov o Troch pátračoch.

Takže – stačí jedna kniha, pútavo napísaný príbeh. Zacielený rovno do srdca.